Zdieľať a tlačiť

color #000000
color #000000
260 1 1

Iniciatíva 1000 dní

Výchova môže byť zábavná pre rodičov aj pre deti.

„Ale už dosť.“ zíva rodič, keď  je iskra v očiach jeho dieťaťa po piatich rozprávkach na dobrú noc a troch pesničkách taká jasná, akoby vypilo espresso, zatiaľ  čo rodič je taký unavený, akoby nespal tri noci. Poriadne buchnutie do stola a ukázanie kto je tu pán, nemôže rodičovi v takejto situácii nikto vyčítať. Ale je to zlý nápad. Nie každý vie, čo sa tým dá spôsobiť.

 

Deti nedokážu takéto rozkazy poriadne spracovať.  Ak sa s nimi niekto háda, nevedia, že človek je nespokojný len s ich momentálnym správaním. Myslia si: mama ma nemá rada. Vezmú si osobne, keď dospelý stratí nervy. A nechápu, prečo rodič prečíta päť rozprávok a spieva tri pesničky, aj keď sa mu to vôbec nechce, a potom vybuchne.

Múdrejšie je, ak sa obe strany vopred dohodnú, ako bude večerný rituál prebiehať. Ak chce dieťa aj potom viac, je rodič menej vytočený. Nie, nepovie nepriateľsky, ale rozhodne – ja som tiež unavený a idem tiež spať. S týmto sa dieťa lepšie vysporiada. A takýmto spôsobom mu rodič dá najavo aj najdôležitejšiu vec zo všetkých: „Mám ťa rád/rada a je jedno, čo robíš.“ 

Dôležité je dať deťom istotu a vyžadovať samostatnosť: „Verím ti, ty to zvládneš.“ 

Úspešné zážitky sú pre deti dôležité. Rodič ich môže pochváliť, ak si samé oblečú nohavice, ak postavia vežu z kociek, alebo ukážu v rozprávkovej knižke na kravičku, ktorú predtým imitoval. Rozhodujúce je, povedať im, že môžu všetko vyskúšať bez strachu zo zlyhania: „Smieš urobiť chybu.“ 

Len chváliť nestačí. Rodič musí povedať, za čo dieťa chváli, inak chvála letí do prázdna. Aj keď dospelému to môže pripadať prehnané. „Výborne“ nestačí.  „Skvelé, ty si bežal úplne sám! Pozri, čo si sám zvládol.“ 

Korigovať deti pri každej maličkosti považujú psychológovia za zbytočné, až kontraproduktívne. Ak dieťa zvládlo niečo, na čo je hrdé, týmto mu rodič ukáže, ako to môže zvládnuť ešte lepšie. A neskôr to môže dieťa chápať takto: je úplne jedno, ako sa namáham, nikdy to nestačí. Preto nech rodič radšej vysloví vetu:  „Je to dobré tak, ako si to urobil.“ 

Byť pre dieťa nápomocný, ak niekoho potrebuje, ale zároveň mu nechať dostatok slobody, je tiež veľmi dôležité. Som tvoj bezpečný prístav. Pritom ide o to, rozpoznať potreby potomka a uspokojiť ich. A neskôr ide o to, dodať mu pocit, že zvláda každú situáciu a nechať mu dostatočný priestor jednať samostatne.

Ako sa človek správa k ostatným, to sa deti učia od rodičov. Od narodenia je totiž človek egoista.  Jeho potreby prevyšujú všetko. Súcit nepozná. Dospelý ho tomu musí naučiť. A najlepšie to funguje, ako pri každom vyučovacom procese, ak učiteľ  ide žiakovi príkladom a popritom situácie popisuje. Potom môže dieťa učivo zvládnuť, gestá a mimiku spojiť s pocitmi. Rodičia sú pre deti ako tlmočníci, ktorí im prekladajú emócie. Mali by pocity obsiahnuť do slov, tak dieťa rozumie a učí sa správne ich ukazovať: „Ostatní nám nie sú ľahostajní.“ 

Ak otec s mamou okrem toho používajú zdvorilé tóny, budú ich používať aj ich deti. Jediné slovo, ktoré sa nikdy neopotrebuje, je ďakujem. „Povedal si ďakujem?“ 

A čo je ešte veľmi dôležité – dôslednosť. Ak si stanovíte pravidlá hneď na začiatku, predídete neskorším konfliktom, hnevu a plačlivým výstupom na verejnosti.